Typológia mečov je veľmi zložitá i v samotnej európskej kultúre, vlastné osobitné typy mečov poznala aj civilizácia indická, čínska, japonská i civilizácie africké. Civilizácie na americkom kontinente meč nepoznali, predovšetkým preto, že sa nedostali ani na technologickú úroveň doby bronzovej.

Európske meče
„Klasický“ meč - Rovná (priama) čepeľ, krížová rukoväť. Rôzne druhy mečov sa významne líšia dĺžkou a tvarom čepele, tvarom záštity a hlavice.

Šabľa
šabľa - je druh pobočnej chladnej zbrane so zahnutou čepeľou určený predovšetkým na sekanie a rezanie, menej vhodná je na bodanie, určený predovšetkým pre jazdu. Šabľa je typická zbraň ľahko obrnenej alebo neobrnenej jazdy kočovných národov Stredného a Blízkeho Východu. Proti plátovej zbroji ťažkej jazdy je v porovnaní s klasickým mečom menej účinná.
Odľahčením klasického meča po zavedení strelných zbraní a opustení úplnej zbroje vzniká rapier. Čepeľ je štíhla, určená predovšetkým k bodaniu, pretože už nemusí prerážať rytiersku zbroj. Záštita sa stáča dozadu a nadobúda na zložitosti, aby chránila ruku miesto opustenej železnej rukavice.
Ďalším vývojom a odľahčením rapieru vzniká kord - Dlhá rovná a štíhla čepeľ je určená výhradne na bodanie - čepeľ bola pružná, a preto sa s ním už nedá sekať.
Dvojručné meče vznikajú v období krátko po zavedení prvých strelných zbraní ako súčasť výzbroje landsknechtských (žoldnierskych) vojsk. Obdobný typ zbrane, claymore, vznikol v 16. – 17. storočí v Škótsku. Súčasne k obojručným mečom vzniká aj krátky landsknechtský meč - katzbalger
Katovský meč - Nie je to zbraň ale nástroj, a je určený na vykonávanie popráv sťatím hlavy. Mečom sa stínali predovšetkým šľachtici, obyčajní ľudia boli popravovaní sekerou. Katovský alebo tiež popravný meč mal často úpravy, ktoré priamo znemožňovali jeho použitie v boji.

Meče ďalekého východu

Do tejto skupiny možno zaradiť predovšetkým meče čínske a japonské.
Čínske meče predstavujú rozsiahlu skupinu zbraní, u ktorých sa najviac prejavila pestrosť tvarov čepelí a záštit.
Najväčšej úcte sa meč tešil a dodnes teší v Japonsku, kde sa stal jedným z troch symbolov cisára. Výsada nosiť meč bola priznaná len kaste bojovníkov - samurajov. Okolo meča vznikla zložitá etiketa, ktorá presne určovala nielen spôsob nosenia meča, ale aj jeho udržiavania, ukladania v dome, prehliadania a vôbec akejkoľvek činnosti s mečom spojenej.
Po pomerne zložitom vývoji, zviazanom so zložitým (a krvavým) vývojom japonskej spoločnosti, vzniká dlhý meč - katana a krátky meč - wakizaši, ktoré spolu tvoria súpravu Daišó. Katana a wakizaši majú podobný tvar, líšia sa predovšetkým dĺžkou. Tradične bola dvojica mečov nosená zasunutá za pásom.
Základný tvar katany je pomerne jednoduchý - čepeľ je mierne prehnutá, obvykle jednobritá, s jednostranným hrotom. Na čepeľ je nasadená rukoväť, tradične potiahnutá žraločou kožou a opletená stuhou. Do opletenia sú vložené dve ozdoby - menuki - ktoré kryjú kolík, ktorý spája rukoväť s čepeľou. Záštita sa nazýva cuba a má obvykle kruhový alebo oválny tvar. Hlavica - kašira - nepresahuje obrysy rukoväte. Cuba, kašira a menuki sú spravidla skutočné umelecké diela a v súčasnosti sú predmetom zberateľstva. Do súpravy meča patrila aj pošva.
Každý prvok či časť čepele a vôbec celej konštrukcie meča má svoje presné japonské pomenovanie. Na čepeli je takýchto prvkov tradične 17, súprava meča je tvorená 7 prvkami a pošva 4. Do súpravy meča patria aj nôž kogatana a ihlica kógai, umiestnené v pošve a prechádzajúce záštitou. Každý z prvkov môže mať niekoľko (až desiatky) foriem a štýlov, ktoré sú dôsledne rozpracované a umožňujú presný popis zbrane, podľa ktorého dokáže znalec presne určiť konkrétnu zbraň.
Katana alebo aj gatana je bojový meč, ktorého čepeľ je dlhá 610 – 800 mm. Značenie je vždy na ľavej strane čepele, ale najlepší mečiari svoje zbrane často vôbec neznačili.
Wakizaši alebo mamorigatana (obranný meč) je krátky, resp. kratší z dvojice mečov, ktoré nosil samuraj - čepeľ má obvykle dĺžku 400-600mm.
Tači - Na rozdiel od bojového meča katana je tači skôr meč ceremoniálny, nosený šľachticmi a dvoranmi, hoci kvalita čepelí je plne porovnateľná. Tači sa nosil na závese a je zdobený omnoho bohatšie ako katana. Rukoväť sa obvykle neopletala. Značený je vždy na pravej strane čepele.
Čisagatana alebo čisa katana je dvorný meč, ktorý tvorí súčasť oblečenia cisárskeho dvorana. Veľmi ľahká čepeľ má dĺžku 460 – 610 mm.
Nodači alebo džindači je japonský ekvivalent obojručného meča. Dĺžka čepele vždy presahovala 840 mm, bežne dosahovala 1 200mm, ale našli sa aj zbrane dlhé viac ako 1 800mm. Túto zbraň používali podriadený vojaci samuraja.
Tanto japonský nôž, alebo skôr dýka s jedným, výnimočne s dvomi ostriami. Japonský nôž - tanto, býva v dĺžkach do 15 cm do 30 cm. Nakoľko v historickom japonsku sa nesmeli prostí roľníci ozbrojovať samurajskými mečmi, na svoju obranu mohli používať len krátku dýku - tanto. Táto dýka bola vyvinutá hlavne ako bodná zbraň. Tieto dýky sa začali objavovať v období Heian (794 – 1185). V ranných začiatkoch im však chýbali akékoľvek umelecké ozdoby a mali len jediný význam, slúžiť ako zbraň. Až v rannom období Kamakura sa na Tanto objavujú prvé zjavnejšie zdobenia. Tanto sú obvykle vyhotovené v hira-zukuri, čo znamená, že ich strany nemajú chrbtové línie a sú takmer ploché, na rozdiel od shinogi-zukuri, štruktúry katana. Niektoré Tanto mali široký kosoštvorcový profil a slúžili na prerazenie zbroje.